Farnosť Kavečany - Ostatné liturgické slávenia

   Bohoslužby  |  Liturgický rok  |  Kalendár sviatkov  |  Kontakt  |  Mapa webu  |  RSS  | Vyhľadávanie    
   Aktuality  |  O farnosti  |  Aktivity  |  Sviatosti  |  Ostatné liturgické slávenia  |  Fotogaléria   

 

Sväteniny

1667 „Svätá matka Cirkev ustanovila aj sväteniny. Sú to posvätné znaky, ktorými sa, určitým napodobnením sviatostí, naznačujú a na orodovanie Cirkvi dosahujú najmä duchovné účinky. Sväteniny pripravujú ľudí na prijatie hlavného účinku sviatostí a posväcujú rozličné okolnosti života.“

Charakteristické črty svätenín

1668 Cirkev ustanovila sväteniny na posvätenie niektorých cirkevných služieb, niektorých životných stavov, najrozličnejších okolností kresťanského života, ako aj používania vecí, ktoré sú užitočné pre človeka. Podľa pastoračných rozhodnutí biskupov sväteniny môžu zodpovedať aj potrebám, kultúre a dejinám kresťanského ľudu istého kraja alebo obdobia. Obsahujú vždy modlitbu, ktorú často sprevádza stanovený znak, ako je vkladanie ruky, znak kríža a pokropenie požehnanou (svätenou) vodou (pripomínajúcou krst).

1669 Sväteniny pochádzajú z krstného kňazstva: každý pokrstený je povolaný, aby bol „požehnaním“ a aby požehnával. Preto laici môžu udeľovať niektoré požehnania. Čím viac sa požehnanie týka ekléziálneho a sviatostného života, tým viac sa jeho udeľovanie vyhradzuje vysväteným služobníkom (biskupom, kňazom alebo diakonom).

1670 Sväteniny neudeľujú milosť Ducha Svätého na spôsob sviatostí, ale modlitbou Cirkvi pripravujú na prijatie milosti a uspôsobujú na spoluprácu s ňou. „Pre dobre disponovaných veriacich takmer všetky udalosti života sú posväcované Božou milosťou vyvierajúcou z Kristovho veľkonočného tajomstva utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania, z ktorého čerpajú svoju účinnosť všetky sviatosti a sväteniny. A takmer každé správne používanie hmotných vecí sa dá zamerať na posvätenie človeka a oslavu Boha“6

Rozličné formy svätenín

1671 Medzi sväteniny patria predovšetkým požehnania  (osôb, jedla, predmetov, miest). Každé požehnanie je oslavou Boha a prosbou o jeho dary. Kresťania sú v Kristovi požehnaní Bohom Otcom „všetkým nebeským duchovným požehnaním“ . Preto Cirkev udeľuje požehnanie, vzývajúc Ježišovo meno, pričom zvyčajne robí svätý znak Kristovho kríža.

1672 Niektoré požehnania majú trvalý dosah, lebo ich účinok je v tom, že zasväcujú osoby Bohu a vyhradzujú predmety a miesta na liturgické účely. Medzi požehnania, ktoré sú určené osobám – nesmú sa zamieňať so sviatostnou vysviackou – patrí požehnanie opáta alebo opátky kláštora, zasvätenie panien a vdov, obrad rehoľnej profesie a požehnania pre niektoré cirkevné služby (lektori, akolyti, katechéti a pod.). Ako príklad požehnaní, ktoré sa týkajú predmetov, možno uviesť obrad posvätenia alebo požehnania chrámu alebo oltára, požehnanie posvätných olejov, liturgických nádob a rúch, zvonov atď.

1673 Keď Cirkev verejne a s autoritou žiada v mene Ježiša Krista, aby niektorá osoba alebo nejaký predmet boli chránené proti vplyvu zlého ducha a vymanené z jeho moci, hovorí sa o exorcizme.  Ježiš ho vykonával7 a od neho má Cirkev moc a poslanie vyháňať diablov.8 V jednoduchej forme sa exorcizmus vykonáva pri slávení krstu. Slávnostný, tzv. „veľký exorcizmus“ môže vykonávať len kňaz, a to s dovolením biskupa. Treba pri tom postupovať rozvážne a prísne zachovávať predpisy stanovené Cirkvou.9 Cieľom exorcizmu je vyhnať zlých duchov alebo oslobodiť od diabolského vplyvu, a to duchovnou autoritou, ktorú Ježiš zveril svojej Cirkvi. Veľmi odlišný je prípad chorôb, najmä psychických, ktorých liečenie patrí do oblasti lekárskej vedy. Preto skôr než by sa vykonal exorcizmus, je dôležité presvedčiť sa, že ide o prítomnosť zlého ducha, a nie o dajakú chorobu.

Ľudová nábožnosť

1674 Katechéza má brať do úvahy nielen liturgiu sviatostí a svätenín, ale aj formy zbožnosti veriacich a ľudovú nábožnosť. Náboženské cítenie kresťanského ľudu si vždy našlo prejav v rozmanitých formách zbožnosti, ktoré obklopujú sviatostný život Cirkvi, ako je uctievanie relikvií, návštevy svätýň, púte, procesie, krížová cesta, náboženské tance, ruženec, medaily atď.

1675 Tieto prejavy sú predĺžením liturgického života Cirkvi, ale ho nenahrádzajú. „Tieto pobožnosti treba s ohľadom na liturgické obdobia usporiadať tak, aby boli v súlade s posvätnou liturgiou, aby sa od nej istým spôsobom odvodzovali a k nej privádzali ľud, lebo liturgia ich svojou povahou veľmi prevyšuje.“11

1676 Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová nábožnosť a, ak treba, aby sa očistilo a napravilo náboženské cítenie, ktoré stojí v pozadí týchto pobožností, a aby sa prehlbovalo poznanie Kristovho tajomstva. Vykonávanie pobožností je podriadené starostlivosti a úsudku biskupov a všeobecným cirkevným predpisom.

„Ľudová nábožnosť je vo svojom jadre súhrnom hodnôt, ktorý s kresťanskou múdrosťou odpovedá na veľké existenčné otázky. Katolícka ľudová múdrosť má schopnosť životnej syntézy. Takto tvorivo spája božské a ľudské, Ježiša Krista a Pannu Máriu, ducha a telo, spoločenstvo a ustanovizeň, osobu a komunitu, vieru a vlasť rozum a cit. Táto múdrosť je kresťanským humanizmom, ktorý radikálne dosviedča dôstojnosť každej osoby ako Božieho dieťaťa, vytvára základné bratstvo, učí stretávať sa s prírodou, chápať prácu a poskytuje dôvody na radosť a dobrú náladu, a to aj uprostred veľmi tvrdého života. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa ono vyprázdňuje a zadúša inými záujmami.“

Zhrnutie

1677 Sväteninami sa volajú Cirkvou stanovené posvätné znaky, ktorých cieľom je pripraviť ľudí na prijatie ovocia sviatostí a posväcovať rozličné situácie života.

1678 Medzi sväteninami majú dôležité miesto požehnania. Sú oslavou Boha za jeho diela a dary a súčasne orodovaním Cirkvi, aby ľudia mohli používať Božie dary v duchu evanjelia.

1679 Kresťanský život sa okrem liturgie živí rozmanitými formami ľudovej nábožnosti, zakorenenými v rozličných kultúrach. Cirkev podporuje formy ľudovej nábožnosti, ktoré vyjadrujú evanjeliové cítenie i ľudskú múdrosť a obohacujú kresťanský život, ale zároveň sa stará o to, aby ich osvecovala svetlom viery.


Kresťanský pohreb

1680 Všetky sviatosti a predovšetkým sviatosti uvádzania do kresťanského života majú za cieľ poslednú Veľkú noc Božieho dieťaťa, ktorá ho cez smrť uvedie do života v Kráľovstve. Vtedy sa naplní, čo kresťan vyznával vo viere a nádeji: „Očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku."

I. Posledná Veľká noc kresťana

1681 Kresťanský zmysel smrti sa stáva zjavným vo svetle veľkonočného tajomstva Kristovej smrti a zmŕtvychvstania, v ktorom spočíva naša jediná nádej. Kresťan, ktorý umiera v Kristovi Ježišovi, sa vzdiali z tela a býva u Pána.

1682 Dňom smrti sa pre kresťana začína na konci jeho sviatostného života dovŕšenie jeho znovuzrodenia, ktoré sa začalo v krste, konečné „pripodobnenie“ „obrazu Syna“, udelené pomazaním Ducha Svätého, a účasť na hostine Kráľovstva, ktorá bola anticipovaná v Eucharistii, hoci ešte potrebuje posledné očistenia, aby si mohol obliecť svadobné rúcho.

1683 Cirkev, ktorá ako matka sviatostne nosila kresťana vo svojom lone počas jeho pozemského putovania, sprevádza ho aj na konci jeho cesty, aby ho odovzdala „do Otcových rúk“. V Kristovi obetuje Otcovi dieťa jeho milosti a v nádeji ukladá do zeme semeno tela, ktoré vstane v sláve.16 Toto obetovanie sa plne slávi v eucharistickej obete; požehnania pred jej slávením a po ňom sú sväteniny.

II. Slávenie pohrebu

1684 Kresťanský pohreb je liturgickým slávením Cirkvi. Služba Cirkvi tu má za cieľ jednak vyjadriť účinné spoločenstvo so zosnulým a jednak umožniť na ňom účasť spoločenstvu zídenému na pohrebe a ohlasovať mu večný život.

1685 Rozličné pohrebné obrady vyjadrujú veľkonočný ráz kresťanskej smrti a zodpovedajú situáciám a tradíciám jednotlivých krajín, aj čo sa týka liturgickej farby.

1686 Pohrebné obrady (Ordo exsequiarum) rímskej liturgie predkladajú tri druhy slávenia pohrebu zodpovedajúce trom miestam, na ktorých sa pohreb koná (dom, kostol, cintorín), a dôležitosti, akú mu pripisuje rodina, miestne zvyky, kultúra a ľudová nábožnosť. Konečne, priebeh pohrebných obradov je spoločný všetkým liturgickým tradíciám. Obsahuje štyri základné časti:

1687 Privítanie spoločenstva. Slávenie sa začína pozdravom viery. Príbuzní zosnulého sa privítajú slovami „útechy“ (v zmysle Nového zákona: sily Ducha Svätého v nádeji18 ). Modliace sa spoločenstvo, ktoré sa zhromaždilo, očakáva tiež „slová večného života“. Smrť jedného člena spoločenstva (alebo výročie smrti, či siedmy alebo tridsiaty deň po smrti) je udalosť, ktorá má presahovať perspektívy „tohto sveta“ a pritiahnuť veriacich do opravdivých perspektív viery vo vzkrieseného Krista.

1688 Liturgia slova počas pohrebu vyžaduje pozornejšiu prípravu aj preto, lebo v zídenom zhromaždení môžu byť veriaci, ktorí sa zriedka zúčastňujú na liturgii, a priatelia zosnulého, ktorí nie sú kresťanmi. Najmä homília sa má vyhýbať forme a štýlu pohrebnej chváloreči19 a má objasniť tajomstvo kresťanskej smrti vo svetle vzkrieseného Krista.

1689 Eucharistická obeta. Ak sa slávenie pohrebu koná v kostole, Eucharistia je srdcom veľkonočnej skutočnosti kresťanskej smrti.20 Vtedy Cirkev vyjadruje svoje účinné spoločenstvo so zosnulým: prináša Otcovi v Duchu Svätom obetu Kristovej smrti a zmŕtvychvstania a prosí ho, aby jeho dieťa bolo očistené od svojich hriechov a ich následkov a bolo pripustené k veľkonočnej plnosti hostiny Kráľovstva.21 Takto slávenou Eucharistiou sa spoločenstvo veriacich a osobitne rodina zosnulého učí žiť v spoločenstve s tým, „ktorý usnul v Pánovi“, a to tak, že prijíma Kristovo telo, ktorého je on živým údom, a potom sa za neho a s ním modlí.

1690 Posledným rozlúčením (posledným zbohom – „s Bohom“) odporúča Cirkev zosnulého Bohu. Je to „posledné... rozlúčenie, pri ktorom kresťanské spoločenstvo pozdravuje svojho člena, prv než sa jeho telo vynesie alebo pochová“. Byzantská tradícia to vyjadruje bozkom na rozlúčku zosnulému:

Tento záverečný pozdrav „sa spieva preto, že odišli z tohto života a odlúčili sa od neho, ale aj preto, že jestvuje spoločenstvo a zjednotenie, lebo smrťou vôbec nebudeme odlúčení jedni od druhých. Veď všetci ideme tou istou cestou a zaujmeme to isté miesto a nikdy nebudeme od seba odlúčení, lebo budeme žiť pre Krista. Aj teraz sme spojení s Kristom, kráčajúc k nemu... Všetci veriaci budeme spolu s Kristom.“







htwww.farnostkavecany.sk